"Osamělí poutníci" Tarase Muraška

Osamelí pútnici na ukrajinskej literárnej ceste
Začiatok 90-tých rokov bol pre ukrajinskú literatúru zničujúci. Vydavateľstva skrachovali, jediná sovietska distribučná sieť sa rozpadla a skoro nikto nemal záujem o pôvodnú literárnu tvorbu. V tom období sa objavilo len niekoľko literárnych časopisov, ktoré svojou kvalitou pripomínali české alebo slovenské samizdatové vydania. Boli to časopisy "Četver" a "Pereval", ktoré vychádzali v Ivano-Frankivsku na západnej Ukrajine. Najprv to vyzeralo tak, že vznik týchto časopisov bude len zúfalým výkrikom do tmy, ktorá ich pohltí a po ukrajinskej pôvodnej tvorbe už neostane vôbec nič. Kto si to myslel, a myslel si to skoro každý, kto sa vtedy trochu zaujímal o literatúru, ten sa jednoducho mýlil. Bol to začiatok, tak zvaného, "Stanislavovského fenoménu".
Stanislaviv je starý názov mesta Ivano-Frankivsk. Mladí autori, ktorý sa podieľali na tvorbe časopisov "Četver" (1991) a "Pereval" (1991), začali debatu o tom, že by chceli svojmu rodnému mestu vrátiť jeho pôvodný názov. Bolo jasné, že žiadny z nich nechcel žiť v meste, ktoré sa volá po ukrajinskom spisovateľovi - zástancovi robotníckej triedy a nepriateľovi kapitalistov.
Každý z nich bol presvedčený o tom, že svojou vlastnou tvorbou klasika prekoná, čo by znamenalo, že ich mesto by mohlo meniť názov každý rok, podľa toho, kto z nich by bol práve na literárnom výslní. Hlavne tu však bola snaha vrátiť sa ku strateným hodnotám, ktoré im boli v priebehu komunizmu násilne odobraté a umelo nahradené niečím neprirodzeným či dokonca absurdným. Bohužiaľ, mesto sa stále volá Ivano-Frankivsk a pre mňa je to len symbol toho, že Ukrajina ešte stále neprešla obdobím úplného znovuobrodenia. Na druhej strane, v súčasnosti je Ivano-Frakivsk mestom, ktoré je viac ukrajinské ako bývala metropola západnej Ukrajiny - mesto Ľviv.
Najvýraznejšou osobnosťou v súčasnej ukrajinskej literatúre je Jurij Andruchovyč. Nie len preto, že zo začiatku bol akýmsi spontánnym lídrom stanislavovských literárnych projektov, ale taktiež preto, že dokázal osloviť všetkých, kto sa zaujímal o ukrajinskú literatúru. Svojou tvorbou získal obdiv medzi mladou generáciou, vyprovokoval staršiu generáciu ku diskusií nad literatúrou ako takou a dokázal zaujať aj čitateľa zo Západu.
Jurij Andruchovyč (1960) napísal štyri romány "Rekreácie" (1992), v slovenčine vydalo prešovské nakladateľstvo "Baum", v češtine je už preklad pripravený do tlače, "Moskoviada" (1993), "Perverzia" (1996) a "Dvanásť obručí" (2004). Spolu s poľským spisovateľom Andrzejom Stasiukom (1960) vydali knihu esejí o Strednej Európe. Ta získala ohlas predovšetkým v Nemecku, ktoré Andruchovyč niekoľkokrát dlhodobo navštívil vďaka štipendiu. Okrem toho, strávil rok v Spojených Štátoch, kde pracoval nad prekladmi beatnických básnikov. Je spoluautorom webového literárneho časopisu "Potjah76" (www.potyah76.org.ua), ktorý sa snaží reflektovať súčasnú ukrajinskú literatúru.
"Stanislavovský, literárny fenomén" pomohli vytvoriť aj ďalší nádejní autori. Patrí k nim Jurij Izdryk (1962) a Taras Prochasko (1970). Izdryk sa dostal do povedomia čitateľov svojou druhou knihou "Voccek" (1996). Vytvoril v nej svoje alter-ego, ktoré stelesnil v hlavnej postave podivína Vocceka. Prochasko vynikol novelami "Iné dni Anny" (1998) a "Pociťovanie prítomnosti" (2000). Pravé hra so slovami a osobitý, vnútorný svet hlavných predstaviteľov robí z písania Prochasky jedinečný zážitok. Medzi spisovateľov Stanislavova sa nedávno zaradili mladá autorka Sofia Andruchovyč (1982) s novelami "Starí ľudia" a "Leto Mileny" (2004) a minulý rok aj Taňa Maljarčuk (1983) so svojou prvotinou "Ruža pre Lizu" (2004).
Tieto literárné diela ponúkli zázemie pre vydavateľstvo "Lileja-NV". To sa stalo v priebehu desiatich rokov najlepším vydavateľstvom na Ukrajine, ktoré publikuje pôvodnú ukrajinskú tvorbu. Okrem vydavateľstva "Lileja-NV" v Ivano-Frankivsku, nájdeme aspoň ďalšie dve vydavateľstva, ktoré sa venujú súčastnej literatúre.
V Kyjeve je to vydavateľstvo "Fakt", ktoré prezentuje najpredávanejší román v ukrajinčine. Napísala ho spisovateľka Oksana Zabužko a volá sa "Poľný výskum ukrajinského sexu" (1996). Objavil sa v češtine, poľštine, ruštine a dokonca aj maďarčine. Na Ukrajine ho vydali už šesťkrát a naposledy to bolo v roku 2003. Nečakajte však ľahké čítanie, autorka používa zložitý jazyk a vyberá si komplikované témy, ktoré prináša každodenný život na Východe, ale aj na Západe. Časť románu sa totiž odohráva v Spojených Štátoch.
V Charkove sa nachádza vydavateľstvo "Folio". To predstavuje aj kvalitnú poéziu, aj ľahko stráviteľnú prózu najmladších autorov. Poéziu vo vydavateľstve zastupuje skúsený básnik Volodymyr Cybuľko (1964) z Kyjeva, ktorý vo svojej poslednej zbierke básní "Kniha výstrah" (2003) odráža neutešenú situáciu na Ukrajine pred poslednými voľbami. Čítanie je nesmierne pôsobivé, pretože sa stretávate s talentovaným básnikom a zároveň bývalým poradcom premiéra Juščenka.
"Depeche Mode" (2004) je posledný román Serhija Žadana (1974), ktorý sa stal bestsellerom zo dňa na deň. Príbehy rovesníkov, ktorí hľadajú svojho strateného kamaráta, nám dávajú možnosť poznať generáciu súčastných tridsiatnikov. Irena Karpa (1981) nám ponúka podobné príbehy v novele "50 minút trávy" (2004), len z pohľadu mladého dievčaťa.
Pred pätnástimi rokmi boli ukrajinskí, mladí autori osamelými pútnikmi na zaprášenej ceste. Mnohí im vraveli, že písanie je len zbytočná strata času a mrhanie duševnej energie. Napriek všetkému, objavili sa jedinci, ktorí sa rozhodli zdolať túto strastiplnú cestu. Vtedy boli nesmierne osamelí a nepoznali jemný vánok uznania a vďaky. Ten prichádza až teraz, keď krajina začína ožívať a prechádza cez životodárny očistec. Našťastie, osamelých pútnikov začínajú nasledovať skupinky mladšej generácie. A tých stále pribúda a pribúda.

Taras Muraško
Autor je absolvent FF UK.
Píše poviedky vo slovenčine a ukrajinčine. Momentálne žije v Prešove.