Ako sa Mária Terézia postarala o prežitie gréckokatolíkov

Panovníčka verila v rovnosť katolíckych cirkví a gréckokatolíkom významne pomohla.

Autor: Ján Krupa pro Konzervatívny denník Postoj, https://svetkrestanstva.postoj.sk/27546/ako-sa-maria-terezia-postarala-o-prezitie-greckokatolikov

Až do cisárovnej Márie Terézie to vyzeralo biedne s vlastnými právami biskupstiev byzantského obradu zjednotených s Rímom v Habsburskej monarchii. Síce už cisár Leopold I. nariadil v diplome pre Uhorsko z 23. augusta 1692 rovnoprávnosť zjednotenej cirkvi a jej kléru s latinskou cirkvou, ale do cisárovnej Márie Terézie bola realita iná (1).

Obradoví vikári
Držiac sa predpisov Štvrtého lateránskeho koncilu (1215), aby sa jednota Cirkvi bránila, resp. dosiahla skrze to, že jurisdikčne bude na čele stáť latinský biskup, so zjednoteným biskupom Marče od počiatku komunikovali ako s vikárom záhrebského biskupa. Pri tejto podriadenosti zostalo aj po diplome z 23. augusta 1692.

Takisto bol zjednotený rumunský biskup Veľkého Varadínu (Oradey) iba vikárom tamojšieho latinského biskupa.

Aj latinskému biskupovi Jágru sa čoskoro po uzavretí únie medzi Mukačevskou cirkvou a latinskou cirkvou Habsburskej monarchie podarilo dotlačiť zjednoteného biskupa Horného Uhorska do pozície jágerského vikára pre veriacich byzantského obradu. Aj tam zostalo po diplome z 23. augusta 1692 pri tomto usporiadaní.

Len pri zjednotených v Sedmohradsku bol právny stav priaznivejší už pred Máriou Teréziou, lebo diecéza Făgăraş bola od roku 1721 kánonicky samostatná. V roku 1718 síce aj sedmohradský latinský biskup Georg Mártonffi podnikol pokus podriadiť si túto rumunskú diecézu ako obradový vikariát, no jeho plán stroskotal na Ríme.

Mária Terézia pri moci
V roku 1771 cisárovná Mária Terézia dosiahla napriek ostrému odporu jágerského latinského biskupa súhlas Ríma ku kánonickej samostatnosti Mukačevskej cirkvi. Diecézu erigoval pápež Klement XIV. bulou Eximia regalium.

Najvyšší pastier zjednotených katolíkov na chorvátskom území s rezidenciou v kláštore Marča dosiahol plné biskupské práva, keď v roku 1777 došlo ku kánonickému zriadeniu samostatnej diecézy Križevci. Urobil tak pápež Pius VI. bulou Charitas illa.

 

Mladučká Mária Terézia na portréte Andreasa Moellera. Foto: wikimedia

V roku 1777 sa aj obradový vikariát Oradea stal diecézou vlastného práva bulou Pia VI. Indefessum personarum.

A tak od roku 1777 existovali pod Štefanskou korunou štyri samostatné zjednotené diecézy (Făgăraş, Mukačevo, Križevci, Oradea), no nemali vlastného metropolitu. Podobne ako latinské biskupstvá Uhorska podliehali uhorskému prímasovi, teda ostrihomskému arcibiskupovi.

Všetky zjednotené biskupstvá sa pridŕžali byzantského obradu, mali teda príbuzné cirkevné zvyky, no patrili k trom rozličným prúdom tradície: Mukačevské biskupstvo ku kyjevskému, biskupstvo Križevci k pećskemu a biskupstvá Făgăraş a Oradea ku konštantínopolskému.

Viedenská synoda
„Význam tejto synody je veľmi veľký. Lebo na približne 150 rokov, počas ktorých Uhorské kráľovstvo existovalo vo svojej starej podobe, t. j. až do roku 1918, upravovala cirkevný život [v kráľovstve udomácnených] východných katolíkov,“ píše M. Lacko, ktorý napriek dôležitosti Viedenskej synody z roku 1773 musel ešte aj v roku 1975 konštatovať: „Napodiv doteraz nikdy neboli publikované dokumenty tejto synody... Literatúra o nej je nepatrná. V juristicko-kánonickej literatúre je takmer neznáma“ (2). 

Cisárovná Mária Terézia sa usilovala konečne aj de facto umožniť zjednoteným katolíkom svojej ríše dávno prisľúbené zrovnoprávnenie s latinskými katolíkmi v cirkevnej i sociálnej oblasti.

Prvým krokom bolo, že v roku 1770 zriadila vo Viedni východnú kníhtlač, aby pre nich nechala zhotoviť potrebné liturgické knihy. Avšak proti prvej knihe z tejto tlačiarne latinské cirkevné kruhy vzniesli výčitku, že obsahuje bludárske texty.

 

Korunovácia Márie Terézie v dóme v Prešporku. Foto: wikimedia

Zvolanie synody
Aby sa vyhla niečomu podobnému v budúcnosti a zaistila uspokojivý chod tlačiarne, cisárovná Mária Terézia zvolala zjednotených biskupov do Viedne a zadala im hlavne úlohu, aby stanovili správny vydavateľský program a postarali sa o pravoverné textové podoby liturgických kníh.

Problematickým pritom bolo to, že bohoslužobné knihy v týchto biskupstvách sa  líšili nielen rôznosťou jazykov, ale v mnohých ohľadoch aj obsahovo. Zvlášť to platilo o miere, v akej v jednotlivých biskupstvách prevzali duchovné praktiky latinskej cirkvi, a o kalendári sviatkov.

Tak podľa kyjevského, ako aj podľa pećskeho prúdu byzantskej tradície boli v kalendári zapísané sviatky pre svätých, ktorí boli neznámi v ostatných zjednotených biskupstvách a tým viac v latinskej cirkvi. Našli sa aj takí latinskí biskupi, ktorí považovali niektorých z týchto svätcov dokonca za „schizmatikov“. Rozdiely medzi diecézami existovali aj v otázke používania filioque v bohoslužobných textoch a práve vo veci filioque bol spor okolo nových liturgických kníh najostrejší.

Popri štúdiu otázky bohoslužobných kníh cisárovná Mária Terézia poverila zjednotených biskupov, aby hľadali spoločné smernice pre pastoráciu. Zvlášť od nich žiadala, aby sa dohodli na rovnakom počte sviatkov, ktorý mal byť na želanie štátu  nižší než zodpovedalo ich zvyku. Cieľom bol lepší súzvuk cirkevného života v zjednotených biskupstvách a zvlášť ich dobrá integrácia do štátu.

Z troch prúdov tradície bolo teda treba vypracovať novú vzájomnosť. Boli potrebné kompromisy a preto nemohlo nedôjsť k tomu, že sa cirkevný život v týchto zjednotených biskupstvách vzdialil od obyčají cirkví byzantského obradu nezjednotených s Rímom, ktorých obyčaje boli pôvodne obyčajami aj cirkví zjednotených s Rímom.

Ako upozornil E. Ch. Suttner (3), narážame tu na jeden z početných prípadov v dejinách zjednotených cirkví, ktorému venuje pozornosť Druhý vatikánsky koncil, keď v Orientalium ecclesiarum, čl. 6, hovorí:

„Nech všetci východní kresťania katolíci vedia a sú presvedčení, že si môžu, ba aj majú navždy zachovať svoje právoplatné liturgické obrady i svoju disciplínu bez zavádzania zmien, s výnimkou, ak si ich vyžaduje skutočný organický vývoj. Toto všetko majú teda sami východní kresťania s najväčšou vernosťou zachovávať, a preto majú v týchto veciach nadobúdať čoraz hlbšie vedomosti a čoraz dokonalejšiu prax. Ak sa však od nich nenáležite odchýlili vinou okolností alebo niektorých osôb, nech sa usilujú vrátiť k tradíciám otcov.“

 

Cisárovná Mária Terézia po smrti manžela. Foto: wikimedia

Riešenia biskupov zamerané na dosiahnutie súzvuku cirkevného života v zjednotených biskupstvách byzantského obradu cisárovná Mária Terézia uviedla do platnosti dvorným dekrétom pre Uhorsko z 28. júna 1773. O potvrdenie rozhodnutí Rímom sa nežiadalo.

Grécko-katolícka cirkev
Aby zaistila rovnosť zjednotených veriacich byzantského obradu s latinskými veriacimi, Mária Terézia nariadila v závere toho istého dvorného dekrétu z 28. júna 1773, že odteraz sa má používať pre zjednotené biskupstvá a ich chrámy, klérus a veriacich označenie „grécko-katolícky“.

Prívlastok „katolícky“ mal ozrejmovať ich rovnocenné postavenie so západnými katolíkmi. Označenie „grécko-“ zdôrazňovalo spoločné dedičstvo zjednotených veriacich byzantského obradu, ktorému sa cítili byť zaviazaní napriek rozdielom v bohoslužobnom a hovorenom jazyku, ako aj v náboženských a profánnych zvykoch.

Kto po Viedenskej synode z roku 1773 a po udelení označenia „grécko-katolícky“ veriacim byzantského obradu zjednoteným s Rímom v Habsburskej monarchii hovoril o „grécko-katolíckych biskupstvách“ v Uhorsku, mal na mysli samostatné diecézy, ktoré podobne ako latinské biskupstvá v krajine podliehali uhorskému prímasovi a spolu s latinskými biskupstvami tvorili štátnu cirkev. Mali priznaný osobitný obrad, no inú samostatnosť či dokonca spôsobilosť sami sa spravovať nevlastnili.

Pre nezjednotené biskupstvá monarchie, pre ich chrámy, klérus a veriacich zostalo v užívaní dovtedy bežné označenie „grécko-nezjednotený“, ktoré používali aj nástupcovia cisárovnej Márie Terézie. Až neskôr ho preformulovali na „grécko-východný“.

 Poznámky:

V príspevku čerpám z dlhoročného výskumu Ernsta Christopha Suttnera: Staaten und Kirchen in der Völkerwelt des östlichen Europa. Entwicklungen der Neuzeit, Academic Press Fribourg 2007, s. 413-417
M. Lacko, Synodus Episcoporum ritus byzantini catholicorum ex antiqua Hungaria Vindobonae anno 1773 celebrata (= OCA 199), Rím 1975. Obidva citáty pochádzajú z „Praefatio“ Lackomzabezpečenej edície zbierky aktov k tejto synode.
Staaten und Kirche in der Völkerwelt des östlichen Europa, s. 415, pozn. 143.

Zdroj, autor, foto https://svetkrestanstva.postoj.sk/27546/ako-sa-maria-terezia-postarala-o-prezitie-greckokatolikov

 

Zpět

Unian

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Další informace