Ukrajinskí filmoví tvorcovia nestrácajú pocit profesionality

Ťažkosti a zámery desiatej múzy
IVAN JACKANIN

Ak máme hovoriť o súčasnej ukrajinskej kinematografii, musíme sa aspoň na chvíľu vrátiť do nedávnej histórie. V roku 1964 sú pred ukončením práce nad filmom Sergeja Paradžanova Tiene zabudnutých predkov a práve vtedy sa začína písať nová stránka v dejinách ukrajinskej kinematografie, aj keď ešte v sovietskych pomeroch.

Keď v roku 1965 prichádza režisér Jurij Iljenko s filmom Studňa pre smädných a na plátna kín sa dostáva ďalšie jeho dielo Biely vták s čiernym znamením, keď Leonid Osyka nakrútil film Kamenný kríž a do kín vstupujú diela režiséra Mykoly Maščenka, Hryhorija Kochana a ďalších, vo vtedajšej filmovej kritike sa objavuje nový pojem - ukrajinská škola poetického filmu. Filmovú tvorbu obohacujú diela A. Vojteckého, R. Balajana, K. Muratovej. Režisérsky debut Ivana Mykolajčuka Babylon - XX vnáša ďalšie nóvum do ukrajinskej kinematografie, najmä svojim filozoficko-ironickým podtextom. V 80.-90. rokoch vstupuje do filmovej tvorby nová generácia filmových tvorcov - Andrij Dončyk, Vadym Kastelli, Serhij Maslobojščikov, Vilen Novak, Mychajlo Iljenko, Andrij Bekendorf, J. Ľašenko, Vasyľ Dombrovskyj a ďalší. Nezáháľajú ani dobre známe osobnosti ukrajinskej kinematografie ako Jurij Iljenko, Leonid Osyka, Mykola Maščenko, Oleksandr Muratov, Hryhorij Kochan, Borys Savčenko a iní.

Filmové umenie trhovým tovarom
Dostávame sa k súčasnej situácii v ukrajinskej kinematografii. Ukrajinských tvorcov nezaskočila ani tak nová spoločensko-politická situácia, ako hospodárske pomery na Ukrajine, ktoré sa veľmi bolestivo dotkli kultúry a neobišli ani filmovú tvorbu. Lenže ani z tradície, ani z horekovania nad súčasnou nezávideniahodnou situáciou sa dlho žiť nedá, dokonca umenie na to ani príliš nedbá. Ozajstným prekvapením je, keď aj v týchto neľahkých podmienkach ukrajinskí filmoví umelci realizujú svoje tvorivé zámery. Existujú aj ďalšie problémy bezprostredne späté s filmovou tvorbou. Jedným z nich je aj cesta ukrajinského filmu k divákovi. Rozpadla sa sieť filmovej distribúcie, niektoré kiná neboli schopné zvládnuť nové ekonomické požiadavky, zanikli a na ich mieste vznikli nové subjekty s celkom novým zameraním. V kinách, ktoré ešte fungujú, sa premietajú filmy nízkej umeleckej kvality. Pochybná úroveň americkej filmovej tvorby aj tu zaberá miesto filmom, ktoré si zaslúžia, aby ich milovník filmového umenia naozaj videl. Zdá sa, že to nie je len čisto ukrajinský problém.
Tvorcovia ukrajinského filmu sa v nových ekonomických podmienkach začali len pomaly orientovať. Ťažko chápali, že filmové umenie sa stáva tovarom a v trhových podmienkach by si malo nájsť aj svojho odberateľa. To však zostáva vo veľmi pochybnej rovine, lebo na Ukrajine je ťažko hovoriť, aj v iných hospodárskych odvetviach, o trhových podmienkach. V takom prípade vyvstáva otázka, o akom filmovom trhu môže byť reč? Aj tu sa ťažko možno dočkať pomoci od komerčného kapitálu, ktorý si ešte nezvykol na podporovanie kultúry. Ak dnes niekto na Ukrajine hovorí o tom, že národný kultúrny priestor potrebuje štátnu podporu a ochranu, tak sa to v prvom rade týka filmového umenia. Napriek problémom sú tu aj isté pozitívne momenty. Vlani bol totiž prijatý zákon o štátnej podpore národnej filmovej tvorby v producentskom systéme. To znamená, že základom finančnej podpory je štátna objednávka. Ako sa vyslovili niektorí kompetentní, nemusí to byť vždy tá najhoršia alternatíva.

Najnovšie filmové aktivity a projekty Ukrajiny
Nahliadnime teda do tvorivej dielne ukrajinských filmových umelcov. Filmový režisér Mykola Zasejev-Rudenko, ktorý sa vo svojej doterajšej tvorbe venoval väčšinou komédii, siahol po románe Pantelejmona Kuliša (1819-1897) Čierna Rada. Tento román ho priťahoval aj preto, že sa v ňom prelínajú dve sujetové línie - lyrická a historická, pričom historická hovorí aj o tom, že deti by nemali opakovať chyby svojich rodičov. Vo filme sa objavili zväčša predstavitelia ukrajinskej hereckej školy. Režisér Mykola Maščenko mienil prísť k divákovi s filmovým dielom Posledná géniova láska, v ktorom by priblížil barda ukrajinskej literatúry Tarasa Ševčenka (1814-1861) tak, ako ho málokto pozná. Napriek tomu, že si nesmierne váži túto osobnosť nielen ukrajinskej literatúry, ale vôbec ukrajinských dejín, zostalo len pri zámere. Mykola Mačščenko pozastavil práce nad týmto filmom. Svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne: „Za osem rokov zápasu o tento scenár som pochopil, že sa mi nepodarí presvedčiť tých odporcov, ktorí nechcú, aby som nakrútil tento film. Dúfam, že príde čas, keď sa ho niekomu podarí zrealizovať..."
Režisér Boris Savčenko dokončil práce na dokumentárnom filme o živote raketového konštruktéra Jurija Šarheja-Kondraťuka. V súčasnosti hľadá prostriedky, aby mohol pohnutý osud tohto ukrajinského vedca stvárniť aj umelecky. Má však pripravené aj ďalšie projekty. Najzaujímavejším je filmové stvárnenie diela Mychajla Kocjubynského Drahou cestou, ktorým chcel Savčenko ukázať predstavu o slobode cez prizmu ukrajinskej mentality.
Filmový režisér Hryhorij Kochan pracuje na filme Slepá ulica. Má to byť svojrázny umelecký dokument o dnešku. Taras Buľba a jeho synovia - pod týmto názvom chystá režisér Viktor Hres televízny seriál, v ktorom počíta s účasťou zahraničných partnerov. Ešte stále sa veľa hovorí o ukrajinsko-francúzskej koprodukcii filmu režiséra Viačeslava Kryštofovyča Nebožtíkov priateľ, v ktorom je zobrazená celá galéria predstaviteľov najrôznejších vrstiev ukrajinskej spoločnosti. Filmová kritika pozitívne hodnotí nielen najnovšie umelecké iniciatívy a projekty Mychajla Iljenka, ale aj jeho film Siedmy smer cesty.
Aj z tohto výpočtu vidíme, že ukrajinskí filmoví režiséri chcú zachovať kinematografiu ako umenie v tradičnom ponímaní tohto slova. To však neznamená, že by im boli cudzie súčasné technické postupy pri stvárnení svojich zámerov. Cesta, ktorou sa ukrajinská kinematografia vybrala, jej môže opäť vrátiť niekdajšie postavenie.

(Autor je spisovateľ a publicista)

Zdroj: http://www.noveslovo.sk/archiv/1999-31/okulture.html